Presne takí ľudia ako všetci ostatní

Sám Montaigne sa nehrá na niekoho lepšieho, ale skôr ukazuje, čo nám bráni v tom aby sme boli lepšími; taká je aj jeho esej: Umenie rozprávať sa. Možno by bol príznačnejší názov: Umenie prijať kritiku. Prijať kritiku do vlastných radov, prijať to, že niekto má iný, odlišný názor, alebo, že je vôbec iný. Sám Montaigne s tým má problém; má problém prijať myslenie hlupákov. Prináša kritiku učencov, ktorí do konverzácie prenášajú svoje neschopnosti. Sú učenejší, ale o nič menej pochabí. ([1], 206) Možno vlastne ani medzi hlupákmi a učencami nerozlišuje, nie v tom zmysle, že by ich chcel ponížiť a uraziť, ale v tom zmysle, že hlupákov zo seba robia sami, keď sa povyšujú nad ostatných, keď prekrúcajú a zaobaľujú pravdu a nesnažia sa k nej dospieť ... Tak zo seba robí hlupáka vlastne každý, kto nehľadá pravdu, či dokonca bráni jej šíreniu. Montaigne je vo výhode. Z jeho životopisu a z diel o jeho osobnosti vieme, že šlo o rozhľadeného, sčítaného človeka; že hoci nebol akademicky vzdelaný, jeho bystrosť umu je známa a uznávaná i v dnešných časoch. Možno práve to bola vlastne aj jeho výhoda. Z diela vieme presne povedať, komu sa vysmieva, koho kritizuje ... ale odkiaľ vieme, že práve vtedy nehovorí o nás? Môžeme to jednoducho zistiť. V otvorenej diskusii. Len a jedine v nej zistíme, kde je naše miesto, odhadneme pozíciu ostatných. Len rozhovor nás vzdelá a posunie niekam. To je jediná pôda, ktorá nás môže niečomu naučiť. Treba však dávať pozor na to, s kým rozhovor vedieme, pretože: náš duch sa posilňuje stykom s mocnými, disciplinovanými duchmi, no na druhej strane sotva možno vyčísliť, koľko stráca a ako sa kriví ustavičným stykom a návštevami s nízkymi a chorobnými duchmi. Nijaká nákaza nie je chytľavejšia ako táto. ([1], 202) To znamená, je dôležité vyberať si správne prostredie v ktorom trávime čas; bič na dnešnú dobu, kedy je „in“ úplne niečo iné ako disciplinovaný duch. Lebo po prvé, disciplinovanosť je predsa namáhavá, nemoderná, priam totalitná ... a po druhé, kto by sa už namáhal ?; úspech je predsa možné dosiahnuť aj s nízkym duchom a málokoho to pohoršuje, ostatní vypnú televízor. Niet väčšej, trvalejšej, nedôslednejšej jalovosti ako sa rozčuľovať a zlostiť nad jalovosťou sveta. ([1], 207) A práve tejto jalovosti je veľmi ťažké sa vyhnúť, je ťažké prijať to, že ľudí ťažko donútime uvažovať a myslieť, zaoberať sa vecami, ktoré je pohodlnejšie nechať ako sú. Treba mať na pamäti, ako pripomína sám Montaigne, Platónov výrok:„Keď sa mi niečo vidí nezdravé, nie je to preto, že sám som nezdravý?“ ([1], 207-208) Tu sa môžeme vrátiť k vyššie položenej otázke: odkiaľ vieme, že nehovorí o nás? Pretože počas čítania samotnej eseje, ale aj iných kritík nás často napádajú myšlienky na ľudí z okolia a ľahko by sme mohli uviesť množstvo príkladov. Ale len čo som sa zamyslela nad sebou, zbadala som zopár vlastných chýb; no okrem tých ďalších čo by zrejme mohli uviesť ostatní. Medzi nami sa totiž často vyskytujú ľudia, ktorí majú množstvo iných dôvodov ako je vzdelanie, na to aby sa mohli vyvyšovať, v akejkoľvek činnosti, nielen v rozhovore nad ostatných. Ale to už je spájanie „hrušiek z jablkami“, chyba tak často mne vlastná. Montaigne však chcel aby náš úsudok ani seba neušetril vnútorného procesu, keď ide obviniť iného, ktorého potom súdi. ([1], 208) Potom už len stačí nájsť prostredie s ľuďmi, ktorí sú naklonení rozhovoru; ktorých bystrý a dôvtipný duch pomôže mi vysporiadať sa s vlastnými nedostatkami a chybami, hľadať a prekonávať aj tie ďalšie. Takýmto priestorom by mala byť práve univerzita. Použitá literatúra:[1] M. de Montaigne: UMENIE ROZPRÁVAŤ SA (Kapitola 8.); in: ESEJE