reklama

Ako niečo robiť slovami?

Pokladala som za zaujímavé názov Austinovho diela postaviť ako otázku: „Ako niečo robiť slovami?“ On totiž ponúka návod, nemusel teda názov formulovať do otázky (možno len pre vlastnú potrebu). Reakcie na vyššie položenú otázku, s ktorými sa môžeme, napríklad v kontakte s ľuďmi stretnúť, nám otvoria svet, kde keď sa niečo „robí“ slovami, nie je to vôbec namáhavé, či náročné ... „Jazyk nebolí.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

„Jazyk nebolí.“ (O tom sa samozrejme dá diskutovať, mohli by sme uviesť prípady ako jazyk (aj ten orgán ) bolia; ale ide o skutočnú reakciu na názov Austinovej práce.) V bežných situáciách sa však často stretávame s tým, že konáme, či robíme slovami (Austinove dielo je plné takýchto príkladov). Nehovorí o ľuďoch ktorí sa živia písaním a hovorením, ale o bežných situáciách, v ktorých však používame výpovede, ktoré majú rozličný charakter. Dokonca uvažovanie nad záväznosťou sľubov, stávok a pod. vyvoláva u ľudí úsmev na tvári. Nad tým „ako niečo robiť slovami“ sa pravdepodobne nik nezamýšľa. A vlastne, prečo aj? Teda pokiaľ niekto nepocíti vlastnú ujmu pri dodržaní slova a teda, pokiaľ sa záväznosť slov a činov nedotýka konkrétnej situácie, v ktorej sa človek cíti ukrivdený, či podvedený. Austin poukázal, okrem iného, na praktické používanie jazyka. Ako protiklad k tendencii upriamovať pozornosť na tvrdenia, ako izolované vety. Ak je jednotkou jazykovej analýzy rečový akt ako celok, nie izolovaná, abstraktne chápaná veta, tak sa všetky výrazy, teda aj vety, skúmajú ako súčasť výpovedí v celkovej rečovej situácii. ([1], 169) V tomto zmysle zavádza nové, revolučné, členenie, či pohľad na to ako pristupovať k tomu, čo vyslovíme – k rečovým aktom nášho jazyka (všeobecne – mnohému rozumieme a dá sa uplatniť ako na angličtinu, tak aj na slovenčinu). Veľmi zjednodušene by sa dalo toto Austinove konanie zhrnúť asi týmto spôsobom: Slová/vety, zaväzujúce nás, ako aktérov rečových aktov k činom, môžeme rozdeliť na dve základné skupiny performatívy a konštatívy ([1], 12); medzi nimi sa však nedá urobiť presný gramatický rozdiel, rozdiel medzi nimi však je, hoci neumožňuje úplné vymedzenie. Podľa účinnosti môžeme zaradiť do viacerých druhov aktov, hovoríme tak o ich lokučnej, prelokučnej a ilokučnej účinnosti (aktoch) ([1], 94). Určité slovesá zaväzujú k určitému druhu konania a predpokladajú isté následné i predchádzajúce konanie; zároveň sú akýmsi indikátorom toho, čo (následné konanie) môžeme očakávať, alebo čo očakávajú ostatní, čo požadujeme ... ak ich vyslovíme. Austin ich začlenil do 5 skupín: verdiktívy, exercitívy, komisívy, behavitívy, expozitívy ([1], 145) Ono v podstate to všetko nie je vôbec tak jednoduché a jednoznačné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať (ako nakoniec, väčšina toho, čím sa zaoberá filozofia a filozofi). Keď dokonca začneme hľadať v tom všetkom úlohu pre filozofa – mohli by sme ju zaradiť medzi rizikové povolania (nehovoriac o tom, že filozofi sú na hranici ohrozených druhov). Austin sám nepovažuje svoje rozlíšenia za úplné, absolútne. Nenárokuje si na absolútnosť akéhokoľvek vymedzenia. Tieto majú slúžiť na pochopenie, správne uplatňovanie a vnímanie rozdielov, vďaka ktorým prídeme na ďalšie vymedzenia alebo na to, že okolnosti nás prinútia použiť na slovo (sloveso)/ vetu viacero vymedzení. Rada by som sa vrátila na začiatok práce, kde som naznačila problém záväznosti slov a činov. Pravda je, že tento problém sa týka viac etiky ako filozofie jazyka. Svoju úlohu však táto záväznosť zohráva aj z pohľadu rečových aktov. Uvediem príklad, ktorý možno vyznie zvláštne, uvádza ho však aj samotný Austin a má jednu výhodu, že je ošetrený zákonom, teda musia byť splnené zákonom stanovené podmienky, aby sa slovo stalo činom a tento bol platný. „Beriem.“([1], 16) ide o závažný čin, ktorý zmení doterajší život, samozrejme musia byť splnené určité nevyhnutné podmienky: musí existovať nejaká prijatá konvenčná procedúra, ktorá má určitý konvenčný účinok,(...) jednotlivé okolnosti a osoby musia byť v danom prípade primerané (...). Procedúru musia vykonať všetci (v tomto prípade ženích aj nevesta) účastníci s právne a zároveň úplne... ([1], 24) Tieto podmienky sú však tak povediac základné alebo podstatné a pri ich nedodržaní sa procedúra považuje za nulitnú alebo nevydarenú. V prípade sobáša musia byť splnené určité aj zákonom stanovené podmienky (potom sú tu aj iné, napríklad cirkevné pravidlá). Príklad zákonného stanovenia podmienok Austin závidí právnikom. A to doslovne, pretože ten obsahuje vymenovanie všetkých podmienok (obaja musia byť slobodní...), zároveň aj stanovenie podmienok pre výnimky (napríklad pre 16 ročných), aby bol sobáš správne uzavretý a uznaný. A v tom spočíva spomínaná výhoda (spomenula som ju, keď som sa pokúšala uviesť tento príklad). Napríklad to, aké má nevesta šaty, alebo to, že sa nepodarila svadobná hostina právne nemá s vydarenosťou, či nevydarenosťou procedúry, alebo skôr s platnosťou, nič spoločné. Sobáš je platný. To, či sa hostina vydarila, či pršalo neovplyvnilo skutočnosť, že dvaja dovtedy slobodní ľudia, ktorí splnili podstatné a zákonom stanovené podmienky, sú od istého okamihu vyslovenia určitých slov (nielen slov) manželmi. Tieto nezdary nazýva Austin zlyhania a odlišuje ich od iných nezdarov, ktoré nazval zlyhaniami. Za oveľa zaujímavejšie však považujem ďalšie dve podmienky, ktoré poukazujú na zneužitia, zlyhania. Tieto zasahujú do oveľa širšej oblasti ako je „len“ oblasť jazyka: Kde je táto procedúra určená – ako to často býva – na použitie osobami, ktoré majú určité myšlienky alebo pocity, alebo na uvedenie určitého následného správania zo strany akéhokoľvek účastníka, tak osoba, ktorá sa na nej zúčastňuje a tým sa jej dovoláva, musí skutočne mať tieto myšlienky alebo pocity a účastníci musia mať v úmysle sa tak správať, a ďalej musia sa tak následne skutočne právať. ([1], 24-25) Keby sme potom výraz „beriem“ , alebo možno „áno, beriem“ rozvinuli v širšom kontexte, napríklad toho, čo hovorí pri cirkevnom obrade kňaz: „... v bohatstve a chudobe, zdraví i chorobe ...“ teda ako súhlas s prísahou, dajme tomu napríklad i manželskej vernosti, naše ďalšie konanie a vlastne i potom celé manželstvo by sa malo držať takejto prísahy. Tak teda, tieto ďalšie body by nás zaväzovali dodržať sľúbené. No a tu niekde by sme mohli postaviť aj Kantovu „povinnosť“, napríklad konať v súlade s vyslovenými vetami a to ako celková ľudská bytosť, teda zapojiť do toho svoje myšlienky, pocity a úmysly. Takéto uvažovanie posúva rečové akty aj do oblasti etiky. Bežne sa však nezamýšľame nad tým akú váhu majú slová, ktoré vyslovíme – teda k čomu nás vlastný jazyk zaväzuje. Alebo ešte aj moment, že v súlade s vyslovenou vetou by mali byť nielen naše momentálne pocity, ale aj myšlienky a úmysly. Lenže pri týchto posledných dvoch prípadoch (...) je akt zavŕšený, hoci zavŕšiť ho za takýchto okolností, keď sme, napríklad, neúprimní, znamená zneužiť danú procedúru. ([1], 25) Je len a len na nás do akej miery priznáme náchylnosť na vlastné zlyhania. Okolnosti, ktoré nesmerujú k dodržaniu podmienok stanovených, napríklad zákonom, sú trestné. Potrestanie zlyhaní nie je možné, možno ak zlyhávame často, prestanú nám ostatní dôverovať a odzrkadlí sa to na spoločenských vzťahoch, alebo možno to ponechať aj na povestné „božie mlyny“. Toto je totiž oblasť, ktorú sa mnohokrát, či už z vlastného pohľadu, alebo iného snažíme ospravedlniť, či dokonca ju dokážeme prepáčiť ostatným. A možno by sme najmä v tomto prípade boli ochotní pripustiť, že je škoda, že neexistuje nejaká norma, či zákon, ktorá by si dokázala vynútiť splnenie aj posledných dvoch bodov. Nedá mi, aby som sa nezamyslela, možno trochu uštipačne, aj nad tým, že pre jazyk je niekedy nepodstatné úplné stotožnenie sa s úmyslami vysloveného aktu. Napríklad, jazyk, jeho bežné používanie, umožňuje, aby sme mnohé akty nebrali doslovne a vážne. Vetu: „Ja ťa zabijem!“, keď je napríklad mama v kuchyni, hoci aj s nožom v ruke, neberiem doslovne. Hoci je vyslovená aj značne nahlas, výstražným tónom. Viem, že mama je nahnevaná, lebo som napríklad neumyla panvicu, ktorú chcela použiť, alebo som nechala otvorené dvierka na kuchynskej linke a ona sa o ne udrela; teda je nahnevaná na moju nedôslednosť, či nezodpovednosť (alebo jednoducho lenivosť), avšak to, čo vyslovila bolo len ventilovaním jej hnevu na mňa. (vyslovila to už mnohokrát, ale nestalo sa, našťastie, že by svoju vyhrážku splnila) Samozrejme, nikdy neviem, či ju nemôžem vytočiť natoľko, aby sa nepokúsila tieto slová naplniť, alebo, keby to povedal niekto s tým úmyslom ... obávam sa, že vtedy by skutky predbehli slová, alebo by prišla vyhrážka vtedy, keď by som sa nemohla brániť, či aspoň utiecť. Avšak to, čo ma núti nebrať vyslovenú vetu vážne je práve to, načo upozornil Austin; vyslovenú vetu neberiem ako izolovanú od ostatných skutočností, okamžite si totiž spomeniem na to, čo mohlo mamu viesť k tomu aby vyslovila danú vetu a beriem ju v kontexte spomienky na to, ako som odložila panvicu nabok a neumyla ju, alebo, ako som ju vyberala z linky. Práve kvôli širokej možnosti špekulácií podobného typu ako som práve uviedla, ktoré smerujú inam ako smeruje filozofia jazyka – k skúmaniu jazyka samotného; ale zvádzajú nás k skúmaniu skôr podmienok, ktoré smerujú k použitiu toho ktorého výrazu. Hoci, už sme priznali, že súvisia s jazykom vo veľkej, ba priam v podstatnej miere, musia byť splnené aby bol rečový akt vydarený, ale pozornosť by sme im nemali venovať v tej miere, že by sme ich skúmali jednotlivo a pri každom rečovom akte by sme uvažovali o ostatných prípadoch, kedy by boli/ neboli vydarené... alebo by sme skúmali myšlienkové pochody jednotlivcov, pretože napriek ich dôležitosti a opodstatnenosti, smerujú do inej oblasti filozofie. Hoci majú vplyv aj na jazykové zdatnosti. A nezdary, ktoré rozoberá a poukazuje na ne Austin, sú oveľa zložitejšie i filozofickejšie. Ďalej sa zaoberá účinkami týchto aktov a začleňuje ich následne do ďalších skupín. Pretože nie každý akt nás zaväzuje k rovnakému konaniu. Jeho následné zadeľovanie, predovšetkým slovies v rôznej gramatickej forme, sa stretáva s náročnou prekážkou vytvorenia akéhokoľvek systému na praktických príkladoch a problémoch. Uvedomovanie si výnimiek, či možnosti, že to nemusí byť skutočne tak; hoci s vedomím, že napriek tomu to všetko slúži, či môže slúžiť nejakému účelu a postihnúť, alebo aspoň charakterizovať tieto vlastnosti; to považujem za veľkosť Austinovej námahy a ukážky toho ako niečo robiť slovami. Ťažkosti spojené so skúmaním jazyka tkvejú v dávno známej skutočnosti, že predmet skúmania je zároveň aj nástrojom na toto skúmanie. A nech si vytvoríme akýkoľvek skvelý umelý jazyk, myslieť (nech to znamená čokoľvek) neprestaneme v tom, ktorý používame (ktorý sme si osvojili ako malí) a ktorý má toľko nedostatkov. Slová v našom jazyku plnia rozličnú funkciu. Jazyk a reč ako nástroje sú v podstate univerzálne a môžeme ich používať za rozličných okolností mnohorakým spôsobom; zároveň vyvolávajú rôzne účinky v ostatných naokolo rovnako aj v nás. Tu by sme mohli prirovnať jazyk k hudbe, (Tu som sa nechala inšpirovať Lévi-Straussom, hoci on odhaľuje pomocou partitúry štruktúru mýtov. Nadchla ma myšlienka, že hudba by mohla byť rovnako blízka jazyku a možno som tak aj niečo pokazila. Pravdepodobne som mohla použiť aj ďalšie myšlienky, pretože vo svojich skúmaniach mýtov, neobchádza filozofov, ani lingvistov) pretože aj tú môžeme vnímať rôzne, rovnako ako ona prináša a odzrkadľuje rôzne súvislosti. Hudbu môžeme vnímať ako matematicky presné výpočty rytmov, môžeme v nej nachádzať presné pravidlá aj ich porušenia, citové vyjadrenia ale aj hĺbku – a rovnako ako pôsobí na nás nejaký druh hudba príjemne, iný súzvuk tónov na nás môže pôsobiť opačne. V jazyku tiež odhaľujeme rozličné vrstvy, ktorými je tvorený – gramatická, fonetická, logická ... ale aj praktická, či umelecká ... Ale takto som vlastne možno skočila niekde úplne inam; hoci považujem za veľmi zaujímavé to, že napríklad hudbu vnímame ako celok, ale má rôzne polohy a vidíme v nej rozličné súvislosti. A jazyk ako by sme vnímali nejakým podobným spôsobom. Tak ako do hudby vkladáme kúsok seba, nálady a pocity (tie vložené nemusia úplne vyvolať u poslucháča rovnakú situáciu aj keď to často robia). Možno som len naivne presvedčená, že všetko so všetkým súvisí, že mnohé si je natoľko podobné, až je v tom možné nájsť analógiu, či minimálne sa nechať inšpirovať. Keby sme nerobili chyby, ako by sme ich mohli opravovať? ([1], 22)Zoznam použitej literatúry[1] AUSTIN, J. L.: AKO NIEČO ROBIŤ SLOVAMI; Bratislava: Kaligram; 2004[2] LÉVI-STRAUSS, C.: MYTHOLOGICA, SYROVÉ A VAŘENÉ; Praha: Argo; 2006+ informácie a poznámky s prednášok i seminárov Systematickej filozofie, Dejín filozofie 20. stor. s D. Kamhalom

Monika Majčínová

Monika Majčínová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Somewhere I belong... môže sa blázon zblázniť? Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáFilozofiamy worldHomeLESSInšpirácie z démantologieTrio z Podjavorinskej

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu