reklama

Šťastný Nový rok

Svet je plný neuveriteľných príhod a jedna strieda druhú. Neviem či som si šťastie na celý rok jednou takouto príhodou už nevyčerpala, každopádne, išlo o sakramentské šťastie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Vlastne, začalo sa to ešte minulý rok. Šťastnou náhodou číslo jeden. V novembri som cestovala ako každý týždeň do školy vlakom. Kto cestuje pravidelne málokedy sa nespolieha na to, že by mohol nestihnúť nejaký spoj a vďaka meškaniu si väčšinou povie načo vlastne čakať ... Tak na poslednú chvíľu, posledným možným spojom som cestovala od nás do Žiliny a realita Slovenských železníc nenechala na seba čakať – hlásenie o meškaní vlaku 60 minút, kredit na nule, možnosť dostať sa nejako na spoj – žiadna. Bolo nás takých viac. Rýchlik, vypravovaný z Čadce mal meškanie len 20 minút, tým by sa dalo všetko zachrániť, avšak u nás v meste nestojí ... Čo teraz? Realita Slovenských železníc bola milo prekvapivá. Pracovníci reagovali neuveriteľne promptne, mimoriadne zastavili tento vlak, rýchlik, ktorým sme pochytali spoje zo Žiliny všetkými potrebnými smermi. To bolo moje prvé neuveriteľné šťastie, avšak sa týkalo minulého roka. Prvé neuveriteľné stretnutie sa so skvelými ľuďmi. Tým sa to všetko, celé to klbko šťastných náhod nekončí.Šťastná náhoda číslo dva nedala na seba dlho, oproti tej prvej, čakať. Na Silvestra málokto z mladých ľudí trávi všetok čas v domácnosti s rodinou. Čo bol nútený človek vykonať na Vianoce, snaží sa pri oslavách príchodu Nového roku zameniť za spoločnosť priateľov a okruh veselších, viac duchom ako krvou blízkych ľudí. Tak som aj ja využila možnosť stráviť odchod starého roka v kruhu kamarátov, so psíkom v malebnom prostredí Nízkych tatier. Cestovali sme na Silvestra, vládla skvelá nálada, psík sa po ceste držal statočne ... dorazili sme zdraví a v správnom naladení, po niekoľkých prestupovaniach na miesto určenia – Nižná Boca. Kamarátka akurát pracovala, počkali sme na ňu v miestnom podniku, zaviedla nás potom na chatu, kde sme boli ubytovaní. Plán bol, zaplatiť, zložiť sa a pokračovať v Silvestrovských oslavách, teraz ale poriadne. Avšak, akokoľvek som prehľadávala tašky, ruksak, bundu ... nevedela som nájsť svoju peňaženku, v ktorej okrem peňazí, nosím aj doklady. Je praktickejšie mať všetko pohromade, lenže keď sa tá hromada stratí, nastáva pohroma.Jedna, možno dve, naposledy som si kupovala lístok ...Nálada okamžite klesla o niekoľko stupňov. V momente všetky hlavy, hoci aj horúce, schladli, každý, každučký člen vykonal niečo racionálne ... len ja v panike a zúfalstve som prekutrávala dookola tašky a nadávala si, predstavovala si koniec sveta, nekonečné vybavovačky ...Každému sa vraj niečo podobné raz stalo, hneď mi skvelá partia vysvetlila čo sa v takých prípadoch robieva, hneď Lenka zvolala pátraciu akciu po Mikulášskej SAD, prehľadávala sa celá dedina na miestach kadiaľ sme šli, kde sme sedeli chodili, kríky aj koše pre prípad, že nejaký „dobrák“ vzal peniaze a peňaženku s dokladmi odhodil. No a keď sa vyčerpali možnosti, neostávalo nič iné len sa zmieriť so situáciou.Možnosti boli vyčerpané nateraz, ale nebola vyčerpaná ochota pomôcť, súcit, empatia ... všetci boli tak milí a ohľaduplní, že som sa nejako snažila nad to preniesť a povzniesť, aspoň nekaziť náladu. Avšak z mysle sme to nedostali nikto.Silvester a príchod Nového roka sme oslávili. Ráno sme sa chystali na ďalšiu pátraciu akciu, keďže predtým sme dorazili podvečer a pátrali sme po peňaženke za svetiel mobilov a pouličného osvetlenia, chceli sme skúsiť denné svetlo. „Na straty a nálezy!,“ znel prípitok pred plánovanou akciou. Na mobile som mala neprijatý hovor od sestry, nechcela som jej kaziť oslavy Nového roka, ktoré oslavovala so svojím snúbencom a priateľmi na chalupe doma; ale chcela som jej aspoň popriať všetko dobré v Novom roku.Zarazilo ma, keď mi začala nadávať kvôli strateným dokladom a peniazom, keďže to nemala odkiaľ vedieť ... vlastne odkiaľ? Šťastná náhoda číslo dva. Dôkaz, že dobrý ľudia nevymreli, že mládež nie je skazená, že ľudstvo má šancu na záchranu ... Samuel Karkošiak, 16 ročný mladík, skaut, obyvateľ Nižnej Boce našiel moju peňaženku a vrátil ju čestne aj s peniazmi. Vďačnosť stále trvá a pocit šťastia sa nedá opísať. Keby takých ľudí bolo viac, nech má na takýchto ľudí šťastie každý, hlavne Samko. Nech nie je ohrozený druh, treba si ho vážiť, hádam nevyhynie. Tak si človek uvedomí, že na svete sú aj okrem blízkych a priateľov ďalší skvelí ľudia. Od šťastia sa mi tlačia slzy do očí, neuveriteľný pocit, nádherný, keď človek zažije, že okolie, dokonca i to širšie okolie - má srdce. Keď napriek všetkým tým katastrofickým scenárom z televíznych novín, spravodajstva a tlače, keď napriek zlu a hnusu čo vládne svetom, sa stáva aj takéto niečo. Keď svet ukáže pri všetkých tých nešťastiach milú, príjemnú tvár. Keď niečo funguje ako má, keď človek spontánne, bez nároku na odmenu, a so slovami: „Ja rád, poznám to, mne sa to často stáva, že niečo zabudnem ...“ vráti nielen doklady ale aj celý obsah peňaženky.Momentálne myslím na to, že chcem aj ja takýmito kamienkami, lesklými, farebnými a krásnymi prispievať ku kráse sveta. Vedomie, že to je realita, že to sa skutočne stalo, že nejde o sci-fi mi dáva silu do ďalších dní, chuť žiť a niekomu pomôcť, alebo aspoň plniť si povinnosti.

Monika Majčínová

Monika Majčínová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Somewhere I belong... môže sa blázon zblázniť? Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáFilozofiamy worldHomeLESSInšpirácie z démantologieTrio z Podjavorinskej

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu